Príbeh 10

...13 rokov, väčšina z vás si pamätá na toto krásne a bezstarostné obdobie. Škola, kamaráti, behanie po vonku, radostný smiech, krásne snívanie o prvých malých láskach a jednoducho všetko, čo k detstvu patrí. Presne takto vyzeral aj môj život. Určitý čas som ho delila medzi život pred chorobou a život po chorobe. No postupne som pochopila, že život je tak krásny, aký si ho spravím a vytvorím sama.

V trinástich rokoch som začala mať problémy s udržaním rovnováhy a občas som iba tak spadla. Keďže u mňa nastupovala „normálna“ puberta, nosila som rozviazané tenisky. Bolo to cool. :-) Rodičia to najskôr pripisovali môjmu nedbalému prístupu k šnúrkam, lenže problém sa začal zhoršovať a začali sa vyšetrenia. V Nitre nemali skúsenosti so SM u detí, takže som nejaký čas prešla rôznymi diagnózami. SM mi potvrdili, keď som mala 14 rokov. Nástup bol agresívny a lieky mi vôbec nezaberali, v nemocnici som bola s mesačnými prestávkami opakovane asi 2 roky. Striedali sa rôzne prejavy, nevedela som chodiť, dvojité videnie, padali mi veci z rúk, tŕplo mi telo atď. Teraz na toto obdobie spomínam s nadhľadom, ale v tom veku, s opuchnutou tvárou od kortikoidov a s opakujúcimi sa hospitalizáciami, mi nebolo do smiechu. Celé moje ja kričalo od bolesti, od nespravodlivosti a možno aj zlosti a nepochopenia.... Prečo???

Mamina mi raz povedala, že práve bolesť nám dáva priestor niečo zmeniť, niečo nové sa naučiť, byť lepšou a silnejšou osobnosťou.

Bola som na začiatku mojej novej cesty. Vtedy som ešte nevedela žiť šťastne a naplno, ako je tomu dnes.

Keďže som človek pozitívny, nechcem vám tu podrobne opisovať bolesť, ktorú som prežila a ani tŕnistú cestu, ktorú som prešla, ale to, kam ma táto skúsenosť priviedla a čomu ma naučila.

Mám to šťastie, že cítim veľkú podporu celej rodiny. Rodičia sa ku mne správali ako k zdravej, neľutovali ma a veľa ma podporovali. Keď sa teraz tak nad tým zamýšľam, práve tieto drobnosti ma postupne posúvali k samostatnosti a zodpovednosti za svoj vlastný život.

No a ako sa na správneho optimistu patrí, vo svojich 18-tich rokoch som začala pracovať. Najskôr na 4 hodiny a neskôr mi bolo málo, tak som išla rovno na 8 hodín! ...noooo a potom som sa z toho zdravotne nevedela spamätať 3 mesiace. Skúsenosť, ktorá ma naučila rešpektovať svoje telo a svoje zdravie. Zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť prácu snov, ale keď nastane ten správny čas, príde aj na to. V budúcnosti by som chcela podnikať. Už asi viem v čom, ale to sa môže ešte stokrát zmeniť. :-)

Teraz prežívam krásne obdobie na materskej dovolenke. Vo svojich 21 rokoch som sa stala matkou. Čo bolo úžasné, koľko ľudí nám fandilo. Koľko ľudí, aj lekárov, sa z toho tešilo. Bola som šťastná, plná očakávania a prežívala som neopísateľnú radosť. Tehotenstvo bolo ukážkové, až na jeden atak, ale aj ten sme zvládli. Pôrod som mala prirodzený a pani doktorka poznamenala, že by bol vhodný ako inštruktážne video pre budúce mamičky. Narodil sa nám Adamko.

Môj život dostal novú dimenziu, život pred Adamkom a teraz. Adamko je nádherné, zdravé dieťatko. Teraz má 3 mesiace a s priateľom Maťom, ktorý stojí pri mne, pomáha mi a je mi veľkou oporou, sú pre mňa nevyčerpateľnou studnicou lásky, šťastia a energie. Až pri mojich chlapcoch som pochopila, ako nezáleží na materiálnych veciach, ale na tých obyčajných, ktoré nie sú obyčajné, iba väčšina z nás ich tak vidí. Pre mňa sú výnimočné! Pocit, že môžem ráno vstať a postarať sa o môjho synčeka je každodenný dar. Každý deň ďakujem za nich dvoch.

Po pôrode som si nepripúšťala SM, ale rozhodla som sa dojčiť a dať Adamkovi zo seba čo najviac. SM sa však prihlásila a dostala som ďalší atak. Prišiel čas nasadiť liečbu a ísť ďalej v nádeji, že raz páni vedci vynájdu liečbu nielen na spomalenie progresu, ale aj na úplné uzdravenie. A tento čas čakania využijem na to, aby som bola stále lepšia, aby som neustále viac chápala svoje telo a dokázala mu stále lepšie načúvať a pomáhať mu ku zdraviu.

Vaša Lucia