Príbeh 14

Všetko sa to začalo asi pred 4 rokmi, keď som pociťovala veľkú únavu. Hocikedy poobede som si musela ľahnúť a aspoň hodinku pospať. Myslela som si, že to nie je nič hrozné, ak je človek trošku unavený.

V septembri ma môj priateľ požiadal o ruku. Šťastná som mu povedala áno. Rozhodli sme sa, že tak do roka, teda v auguste by sme chceli mať svadbu. V októbri som nastúpila do nového zamestnania, a tak som chodila do práce a domov s myšlienkou toho, že plánujeme svadbu. Možno s troškou únavy, ale všetko bolo relatívne v poriadku. Asi v apríli sa mi začali diať veci, ktoré som v živote dlhodobo nezažila. Bolo to tŕpnutie pravej ruky, pravej nohy a pravej polovice tváre. Keď to neprechádzalo, išla som za svojou lekárkou, ktorá mi oznámila že toto sa deje, keď sú problémy s chrbticou. Nastavili ma na rehabilitačné cvičenie a dali mi magnézium.... Týždeň, dva... no neprechádzalo to. Tak som išla znova za lekárkou, ktorá mi povedal, že to všetko mám asi v hlave a vlastne mi nič nie je. Medzičasom som stále pracovala a začalo byť vonku pekne teplo až horúco. Sezóna začala a ja ako čašníčka som mala čo robiť. K tomu všetkému sa pridal stres v práci a samozrejme najpernejšie a najnáročnejšie dni boli nedele. V jednu nedeľu mi prišlo príšerne zle. Myslela som si, že tam odpadnem. Nevládala som stáť na nohách, bolela ma hlava. Hneď ako ma videl šéf, opýtal sa ma, či som mala deň pred tým nejakú party, lebo vyzerám hrozne. Keď som mu povedala, že je mi príšerne zle, poslal ma domov. Netušila som ako autom dôjdem domov, celých 15 km... Nevládala som. Nedokázala som udržať ani pohár v ruke. Nohu som pri chôdzi ,,ťahala za sebou'' a na naliehanie babky a mamky som hneď ráno išla na neurológiu. Sadla som do auta a nejako som sa tam dostala. Lekár mi dal infúziu a hovoril, že to bude lepšie.... nebolo! Tak ma poslali na CT vyšetrenie. Hneď som čakala som na výsledky. Lekár si ma zavolal a oznámil mi, že niečo tam je, ale nevedia čo. Pre istotu si ma nechali v nemocnici, pretože ma autom nikde nepustia a nechápali, ako som vlastne išla autom.

Hneď v ten deň ma hospitalizovali a poslali na MRI vyšetrenie až do Starej Ľubovne, kde som išla sanitkou. Išla som s mamkou a po MRI vyšetrení, keď som prišla na chodbu, mamka mala slzy v očiach a povedala mi, že to nie je dobré. Vyzerá to na sklerózu multiplex.

Plakala som ako nikdy. Môj život sa skončil. Svadba „v kýbli“, on ma už teraz nebude chcieť a vlastne ani nechcem, aby sme sa zobrali. Nebude si predsa brat „krípla“, hovorila som si. Týždeň v nemocnici bol ako celý rok, so slzami, a zničenou psychikou...

Pustili ma v júni. Všetko sa tak vyvinulo, že sa to začalo zlepšovať, a  mne bolo fajn. A - v auguste prišla svadba. Všetko bolo super, akoby som bola tým najzdravším človekom. V septembri som nastúpila naspäť do práce, kde som pracovala ďalšie tri roky. Sezóna bola náročná ako vždy, ale bola som nastavená na liečbu, ktorá bola pre mňa super!

No a tento rok v lete som zistila, že čakáme bábo. Liečbu som vysadila a v apríli máme termín. Zatiaľ je všetko vďaka Bohu v poriadku. Dúfam a verím, že to bude tak aj naďalej.

Držte palce!

Vaša Veronika