Príbeh 16

Sklerózu multiplex mi diagnostikovali v septembri v roku 2018, pár dní pred mojimi 29. narodeninami. Začalo to niekedy začiatkom augusta, keď boli veľké horúčavy. Silno ma bolela hlava a pár dni na to som mala dvojité videnie. Začala mi tŕpnuť aj pravá ruka, potom polka tváre a nevedela som sama chodiť. Celý ten čas som zvracala, nakoľko som bola tehotná. Na centrálnom príjme sme strávili asi trištvrte dňa so záverom, že mi dali magnézium a lieky na upokojenie. Dva dni na to mi došlo v noci strašne zle, tak mi manžel zavolal záchranku. Keď som im povedala symptómy, tak ich odpoveď bola, že to mám z tehotenstva a pýtali sa, či nedošlo doma k hádke. Dali mi znova magnézium a zobrali ma na centrálny príjem. Tam nám lekár povedal, že mi nevie nijak pomôcť, lebo som tehotná a nemôže ma poslať ani na CT, pretože by to môjmu nenarodenému dieťaťu spôsobilo rôzne ťažkosti. Tak sme išli domov. Zúfalá som išla za svojou gynekologičkou, že čo mám robiť. Tá mi vybavila, aby ma prijali do Nemocnice na Antolskej v Bratislave kvôli nadmernému zvracaniu v tehotenstve. Tam som ležala dva týždne. Prvý týždeň mi podávali infúzie na „prdíky“ (ako to oni nazvali). To, že som nevedela chodiť, si všimli až po týždni, čomu nerozumiem, nakoľko ma tam manžel doniesol na vozíku. Konečne to začali riešiť a poslali ma na MRI. Po MRI prišiel za mnou neurológ a povedal mi, že majú podozrenie na sklerózu multiplex, ale ešte mi spravia lumbálnu punkciu. Bola som v takom šoku, že som ani nevnímala, čo sa deje. Nakoniec punkcia potvrdila sklerózu. Absolútne som vtedy ani netušila, čo to je. Nevedela som, čo sa bude diať, bola som v 19. týždni tehotenstva. Celý ten čas som len myslela na svojho nenarodeného syna. Dávali mi kortikoidy, nevedela som či mu to neublíži. Ďalší šok som dostala v deň, keď som mala dostať poslednú infúziu. Prišla do izby staničná sestra a oznámila mi nech sa hneď zbalím, že idem domov, pretože nemajú kam dať ďalšie pacientky... Síce v šoku, ale s radosťou som išla domov. Celé tehotenstvo bolo našťastie bezproblémové. Na konci januára som porodila zdravého syna Adamka.

Myslím si, že keby som nebola v tom čase tehotná, tak ma to určite viac zlomí. No vtedy som na seba vôbec nemyslela a bojovala kvôli Adamkovi. Bála som sa aj toho, ako dlho budem môcť kojiť. No liečbu som dostala len nedávno, tak na moje a jeho potešenie som vedela kojiť skoro 11 mesiacov.

Vďaka tejto diagnóze som sa utvrdila v opore mojej rodiny a manžela. Neskutočne mi so všetkým pomohli a naďalej pomáhajú. Začala som aj inak myslieť a vážiť si veci, ktoré mnohí berú ako samozrejmosť. Nevedela som sa ani normálne najesť, keď som mala ten atak. Stretávam sa aj s názormi, že „ aká choroba, však ti nič nie je.“ Je veľmi smutné, že ľudia súdia iba na základe toho, čo vidia. Čo sa deje vo vnútri si už nikto nevšíma.

Ruka mi stále tŕpne, bolieva ma hlava, býva mi na odpadnutie alebo sa mi točí hlava. Stále sa niečo deje. Najavo to nedávam a usmievam sa, lebo som veľmi vďačná za to, že môžem zasa chodiť alebo sa najesť. No najviac som vďačná za syna, ktorý mi dáva silu a vďaka nemu zvládnem všetko.

Preto by som všetkým zdôraznila jednu myšlienku, ktorá visí v SM centre na dverách: „Pri skleróze multiplex sa nemôžem vyrovnať najmä so situáciou, keď všetci v okolí predpokladajú, že som v poriadku, pretože vyzerám dobre.“ A pritom je za tým neskutočná sila, ktorú si zasa „tí zdraví“ nevedia predstaviť...

Všetkým prajem veľa síl a nekončiaci úsmev na tvári.

Vaša Zuzana