Príbeh 17

Spomínam si ako som posledné dva roky pred diagnostikovaním SM-ky vedela, že „meliem“ z posledného. Bolo to obdobie fyzicky a psychicky náročné, s malým množstvom spánku a teraz už viem, že nejaké tie náznaky ako mihanie pred očami, syndróm nepokojných nôh, neuveriteľná únava, sa už vtedy pomaly objavovali. V tom období som mala dve malé deti, pravdupovediac aj ma napadla myšlienka ísť k lekárovi, ale povedala som si, veď čo mi povie...viac spite, oddychujte a tak som to vždy, keď ma táto myšlienka napadla, hodila za hlavu. Až jedného dňa...bol február 2018, mala som 30 rokov, bola na materskej a z ničoho nič som si prestala cítiť nohy. Postupne sa to šírilo, až som si necítila polovicu tela. Týždeň som odkladala návštevu lekára a v duchu som si hovorila, veď to je určite len únava alebo pricviknutý nerv. Samozrejme nebol... hneď som išla do nemocnice a nasledovalo MRI vyšetrenie, lumbálna punkcia, odbery...diagnóza skleróza multiplex. Lekárka mi odporučila prestať fajčiť, nakoľko som bola fajčiar. Odvtedy ma už nikdy viac nenapadlo ísť si zapáliť. Na internete som sa snažila si naštudovať možnú liečbu, alternatívy, a aj ako sa dá cítiť sa lepšie a zdravšie. Aj keď sa znecitlivenie polovice tela nakoniec vrátilo do normálu, prestala som si cítiť prsty na rukách, a tak mi to zostalo dodnes. Za pár mesiacov po diagnostike som začala brať lieky, začala som sa zdravšie stravovať - bez kravského mlieka, bielej múky a cukru. Viac oddychujem, viac si doprajem, viac počúvam svoje telo, športujem, cvičím tai chi a znova kreslím. Veľmi rada som maľovala a kreslila už ako malá. Dokonca som počas základnej školy bola aj na pár súťažiach, ale ako som dospievala, nevenovala som sa tomu. V podstate som začala kresliť znova po diagnostikovaní sklerózy multiplex. Musím sa priznať, že je to pre mňa neskutočný relax a tá správna „meditácia“. A keď to môžem poslať ďalej, je to o to krajšie.

Skleróza multiplex mi veľmi veľa dala. Uvedomila som si, že zdravie nie je samozrejmosť a hlavne, aké krásne sú tie obyčajné veci, ako počúvať spev vtákov, užívať si ticho v prírode a len sa tak „obyčajne“ prechádzať. Aj keď niekedy mávam smutné chvíľky a ešte stále to v sebe spracovávam. Avšak netreba to vzdávať, pretože nakoniec vždy vyjde znova slnko.

Vaša Michaela