Príbeh 6

Volám sa Karin, mám 23 rokov a tento rok mi diagnostikovali SM.

Všetko sa to začalo vo februári, keď som mala 22 rokov. Začala som mať pocit, že mám na oku akúsi clonu. Skrátka, zle som videla. Ďalší deň to neprešlo, tak som išla k očnej lekárke. Lekárka sa ma hneď spýtala, či mám v rodine niekoho so sklerózou multiplex. Strašne ma to vyplašilo. Neurologička ma poslala ma na MRI a následne ma hospitalizovali na očnom oddelení v nemocnici. Zrak sa mi stále zhoršoval, prestávala som vidieť farby. Kvôli nízkej váhe (50kg) mi dali len polovičnú dávku kortikoidov. Po pár dňoch mi zabrali (aj keď mala som snáď všetky vedľajšie účinky, to bolo veľmi nepríjemné obdobie). S diagnózou to išlo veľmi ťažko. Každý mi hovoril, že sa mám sama niekam objednať do centra SM, nevedela som však, kam ísť, kde ma vôbec „zoberú“… Z MRI mozgu som mala nález 19 lézií, ale z miechy žiadne. Po mesiaci sa mi znovu začínali vracať problémy s okom. K vyšetreniam mi chýbala ešte lumbálna punkcia, a tak ma hospitalizovali znova na neurológií, kde mi spravili lumbálku (po ktorej som mala bolesti hlavy asi 2-3 týždne). Taktiež mi znova nasadili kortikoidy, ale v plnej dávke, aby mi vyliečili zápal v oku. To už som bola na tom dosť zle. Veľmi zle na mňa tie lieky pôsobili, ale účel splnili. Na výsledky z lumbálky som čakala asi 2 týždne až mi ich  nakoniec sám primár v nemocnici vyhodnotil. Povedal, že mi vyšli dve hodnoty, taktiež potvrdzujúce SM. Povedala som mu, že mám problém s objednaním sa v SM centre, tak ma nakoniec sám objednal do Martina. Tam už bol na mňa lekár veľmi milý. Prešiel si so mnou moje výsledky z vyšetrení a dal žiadosť na schválenie liečby. Na to som čakala ďalšie 2 mesiace, až mi nasadili interferóny, ktoré si pichám do  3-krát do nohy. S liečbou som len začala, ale stane sa mi, že mám po pichnutí lieku silné zimnice a zvýšené teploty.

Sama som kedysi pociťovala tŕpnutie rúk, ale nikdy som to nebrala ako nejaký problém. Až vďaka zápalu v oku som zistila, čo mi vlastne je. Snažím sa myslieť pozitívne. Najprv som mala strach a bála som sa najhoršieho, ale teraz som to posunula do úzadia. Na SM nemyslím viac ako je potrebné. Chodím von s priateľmi. Lekár mi povedal, že v strave sa nemám obmedzovať nijako, ale, že sa mám začať hýbať a udržovať telo vitálne. Začala som cvičiť, vždy som sa rada hýbala a teraz mám ozaj dobrú motiváciu. Plakanie doma do vankúša asi ešte nikomu nepomohlo, a sama som po čase všetko trápenie prekonala a sústredila sa skôr na to, ako si môžem pomôcť. Vyradila som z jedálnička vyprážané a mastné jedlá, taktiež alkohol a fajčenie neprichádza do úvahy.

Veľa som si však čítala o ľuďoch čo majú SM. Mrzí ma, že doslova až upadajú do sebaľútosti a plačú nad tým, ako sa ich život skončil. Pritom väčšina z nich ešte nemá žiadne obmedzenie, žiadne trvalé následky! Ja dúfam, že sa budú cítiť dobre (a aj ja) a žiadne ďalšie ataky neprídu. Bojíme sa toho všetci, ale netreba sa nad tým priveľmi trápiť! Držím každému palce, liečte sa ako Vám to odporúčajú, a potlačme túto chorobu úplne do kúta :)

Vaša Karin