Pýtame sa za Vás

Pýtame sa za Vás PhDr. Kariny Pribišovej, psychologičky Neurologickej kliniky SZU a UNB Ružinov

Aká môže byť reakcia keď sa pacient dozvie, že jeho diagnóza je SM?

Konfrontácia s takýmto faktom  je v prvom rade šok, ktorý si môžeme predstaviť aj ako silný  výkrik. Pacienti môžu mať pocit, že sa im zastavilo srdce, nedokážu sa nadýchnuť, niekedy naopak sa môžu cítiť paralyzovaný akoby nedokázali rozmýšľať, či pohnúť sa. Takáto informácia môže vyvolať aj silnú emočnú reakciu a niekedy až nepredvídateľné reakcie, ktoré môžu jedinca ohroziť.

Vyrovnávať sa s chronický, progresívnym ochorením je beh na dlhú trať s vysokým počtom zákrut, stúpaní a klesaní, ako taká húsenková dráha.  Najmä na počiatku ochorenia sú preto akékoľvek reakcie pacienta, pokiaľ samozrejme neohrozia jeho život, prijateľné a mali by samotným pacientom, ale aj byť okolím akceptované ako normálne a zrozumiteľné. Po takomto období zväčša prichádza k ďalším etapám vyrovnávania sa s chronickým ochorením. Tieto obdobia zväčša zasahujú nielen emočnú stránku, ale môžu sa prejavovať napr. aj zmenami v oblasti takých psychických funkcií ako sú pozornosť, myslenie, vôľa a iné. Preto, okrem citových prejavov, ktoré sú ľahko pozorovateľné môžeme vidieť u pacientov aj spomalenie myslenia či reakcií , prejavy ľahostajnosti, otupenosti, oslabenie vôle, alebo naopak až prehnané dodržiavanie niektorých zásad a činností, ktoré predtým pre pacienta neboli dôležité. Nasledovať môže  obdobie kedy pacient začne popierať realitu, je pohltený predstavami, že výsledky patrili niekomu inému, prišlo k ich zámene a pod. Takéto obdobie môže byť sprevádzané aj neustále sa vtieravými myšlienkami, ktorých sa pacient nevie zbaviť a stále ho prenasledujú. Nezriedka potom prichádzajú pocity hnevu či už voči sebe, okoliu, pocity nespravodlivosti i kladenie si otázky „prečo práve ja“ . Postupne zväčša dochádza k upokojovaniu sa, akceptácii novej životnej role, čo však zas môže byť striedané pocitmi smútku až depresie. Nakoľko SM je ochorenie s individuálnym priebehom a stav pacientov často osciluje tak aj zmeny nálad a jednotlivé fázy vyrovnávania sa s ním môžu byť rôzne čo sa týka ich prejavov, ale aj ich intenzity a samozrejme môžu sa v priebeh etáp ochorenia striedať a prelínať, či naopak niektoré môžu chýbať úplne. Zväčša nejde o jednorázový čin, ale sériu pokusov, ktoré pacient zvláda niekedy lepšie, inokedy horšie.

Chcela by som zdôrazniť, že pokiaľ sám pacient nemá potrebu ich riešiť, ak neohrozujú jeho liečbu, dobrú spoluprácu so zdravotným personálom či priamo jeho život je dobré ich prijať ako aktuálnu súčasť vyrovnávania sa z ochorením. V danom okamihu ich pacient prežíva práve takto a pravdepodobne nevie jednať inak. Sebaobviňovanie, pocity neschopnosti či výčitky zo strany okolia nie sú na mieste. Vypočutie, emočná podpora, trpezlivosť, niekedy láskavý humor a vytvorenie pocitu bezpečia okolím sú tou najlepšou pomocou vo fáze vyrovnávania sa s ochorením. Domnievam sa však, že v takomto období netreba zabúdať aj na najbližších, rodinu pacientov, ktorý prechádzajú veľmi ťažkými obdobím a tiež majú právo na svoje vlastné pocity.

Pacientom aj rodinným príslušníkom môžeme pomôcť formou podporného a objasňujúceho rozhovoru, ktorý je niekedy dostačujúci, inokedy je vhodná dlhodobejšia psychoterapeutická práca, prípadne liečba psychofarmakami, ktoré môžu zmierniť niektoré, intenzívne prejavy a zlepšiť kvalitu života pacienta s SM a ich  blízkych.