Pýtame sa za Vás

Pomôže v prvom období po zistení SM psychoterapia?

Ako psychológ by som samozrejme mala odpovedať „jednoznačne áno“. Avšak tak ako nič nie je čierne alebo biele tak je to aj s psychologickou pomocou pre pacienta, ktorému diagnostikovali SM.

Moja osobná skúsenosť, a to nielen u pacientov s SM, ale aj s inými typmi chronických ochorení je, že pacient je v prvých obdobiach od oznámenia diagnózy viazaný skôr na lekára, ktorého vníma ako autoritu, človeka od ktorého závisí jeho ďalší život. Je pre neho akýmsi „guru“, od ktorého očakáva riešenie jeho vážneho problému. Práve ošetrujúci lekár, podmienky centra SM, ale často až sestričky, ktoré pacienta s SM pri liečbe edukujú a často sa s nimi rozprávajú aj osobnejších témach, prípadne vidia, že pacient naozaj zle prijíma fakt ochorenia sú tie, ktoré nasmerujú pacienta k psychológovi. Stáva sa, aj keď zriedkavejšie, že samotný pacient prejaví záujem o rozhovor s odborníkom.

S psychoterapiou, či už krátkodobou, podpornou, alebo dlhodobejšou je to tiež tak ako s ostatnou liečbou. Je treba aby to sám pacient chcel, cítil potrebu takejto formy pomoci a mal pocit, že je to forma interakcie, ktorá je pre neho obohacujúca a pomocná. Osobne sa domnievam, že je vhodné ak každý novodiagnostikovaný pacient je informovaný o možnosti aj takejto formy podpory a je na ňom ako sa rozhodne. Z vlastnej skúsenosti viem, že je časť pacientov, ktorý možnosť rozhovoru využijú hneď, resp. krátko po oznámení diagnózy. Niekedy im stačí jedno, dve stretnutia, ktoré slúžia najmä na prvé ventilovanie pocitov, s tým, že ak v budúcnosti budú mať potrebu môžu sa kedykoľvek k takejto forme pomoci vrátiť. Niektorí zvolia aj dlhodobejšiu formu psychoterapie, ktorá už väčšinou býva špecifickejšia v závislosti od typu hlavného problému pacienta, niektorí neprídu nikdy. Ale tí čo prídu hoci len na jeden, dva rozhovory ich zväčšia hodnotia pre seba ako obohacujúce a pozitívne. Často sa totiž stáva, že najmä v prvých fázach vyrovnávania sa SM majú pacienti rôzne nálady, plačú, niekedy sú nahnevaný, nervózny a majú pocit že si „sami sebe lezú na nervy“ alebo sú pre okolie „neznesiteľní“. A boja sa, že takto prídu o partnera, priateľov, alebo naopak majú pocit, že okolie ich nechápe, nerozumie tomu čo prežívajú, aké je to ťažké.

Psychológ im poskytuje priestor práve na ventiláciu emócií bez toho aby ich hodnotil a posudzoval, prijíma klienta takého aký je, akceptuje jeho pocity a potreby a v empatickej atmosfére mu poskytuje pocit bezpečia a priestor na to aby mohol hovoriť o čomkoľvek, aby mohol prejaviť svoje pocity aj s reakciami, za ktoré by sa možno pre blízkymi ľuďmi hanbil. Spomínam si na kolegu, ktorého pacientka dlhodobo tlmila a skrývala svoje pocity až do vyústilo do rôznych somatických ťažkostí a depresie. Po špecifickej terapii jeho klientka týždeň v kuse plakala a ako to sama zhodnotila „vypustila Gina z fľaše“. V následnej psychoterapii sa naučila ako hovoriť o svojich potrebách a pocitoch bez toho aby mala z toho následne pocity viny či zlý pocit z toho, že niekoho obťažuje svojimi problémami.

Takže ak mám odpovedať na hore položenú otázku. „Áno“, domnievam sa, že každému pacientovi by mala byť takáto forma pomoci ponúknutá a je už na ňom či a v akej fáze ochorenia sa pre ňu rozhodne.

Zdroj: PhDr. Karina Pribišová, psychologička Neurologickej kliniky SZU a UNB Ružinov

Galéria