Pýtame sa za Vás
Pýtame sa za Vás PhDr. Kariny Pribišovej, psychologičky Neurologickej kliniky SZU a UNB Ružinov
Je vhodné stretávať sa s inými pacientmi? Čo to môže človeku s SM priniesť?
Na túto otázku podľa môjho názoru neexistuje jednoznačná odpoveď. A snáď aj samotní pacienti by mali problém povedať jednoznačné áno, alebo nie. Zároveň aj tí, ktorí by nejakým spôsobom odpovedali by možno o nejaký čas mali na to iný názor. Každý z nás je jedinečný, každá SM – ka má svoj individuálny priebeh a v myslení človeka prebiehajú zmeny ovplyvnené rôznymi okolnosťami, zážitkami a v prípade pacientov s chronickým ochorením aj práve prebiehajúcou etapou vyrovnávania sa z ochorením. A to čo platí dnes, nemusí platiť zajtra. Aj jedno z pravidiel asertívneho správania konštatuje, že človek má právo zmeniť svoj názor. A to je dobre, pretože keby sme to nerobili tak by sme sa neposúvali ďalej.
Stretávanie sa pacientov s určitým typom diagnóz má u nás pomerne dobré zázemie. Pacientské organizácie poskytujú skupinové či individuálne stretnutia, praktické rady z rôznych oblastí, konzultácie s odborníkmi, možnosti spoločných aktivít a nápadov, pocit zdieľania spoločného problému v ktorom zrazu „nie som sám“, priestor na stretávanie a diskusie. Za pozitívne považujem aj to, že každý sa môže rozhodnúť sám za seba, ktoré formy aktivít či pomoci si zvolí a je len na ňom do akej miery sa rozhodne participovať na živote takejto skupiny.
Dnes v technickej dobe takmer každý pacient siahne po informáciách z internetu. Viac, alebo menej. Okrem odborných informácií sa pacienti chcú dozvedieť aj o tom, čo zažili iní, ako sa z chorobou vyrovnávajú, čo ich postretlo. A to vlastne tiež môžeme považovať za formu akéhosi stretávania sa. Takáto aktivita však poskytuje anonymitu, človek za počítačom nemusí priamo konfrontovať svoje názory s inými a to býva pre mnohých omnoho ľahšie. Na druhej strane reálne stretávanie sa z ľuďmi s rovnakou diagnózou môže byť obohacujúce. Je tu priestor pre nadviazanie priamych vzťahov, možnosť vidieť ako to čo niekto napísal v skutočnosti prežíva, počuť príbehy iných a konfrontovať sa aj so zistením, že aj ja mám problém ale možno nie taký vážny ako som si mysle/a. Atmosféra spolupatričnosti tiež nie je zanedbateľným ziskom.
Dôvodom, prečo sa pacienti s SM niekedy takýmto spoločným aktivitám vyhýbajú je to, že sa môžu konfrontovať s tým čo nechcú počuť a vidieť, vyhnúť sa tomu čoho sa boja, na čo možno ešte nie sú pripravený. Aj tu však môžeme nájsť niečo pozitívne - zo skúsenosti iných je možné poučiť sa, povedať si „toto by som mohla robiť inak“ alebo pripraviť sa na okolnosti, ktoré vás dovtedy nenapadli. A ak dokážete zdieľať s iným pacientom porozumenie, povzbudíte ho hoci len tým, že ho budete pozorne počúvať získava dobrý pocit nielen on ale aj vy.
Takže v závere sa znova vraciam k myšlienke, že každý pacient sa musí rozhodnúť sám za seba či sa chce stretávať s inými pacientmi s SM alebo nie. Podľa toho ako to cíti a čo je pre neho v danom čase akceptovateľné.
