Príbeh 12

Bolo nebolo... volám sa Lucia a môj príbeh začína vlastne celkom obyčajne.

Mladosť, pochabosť...žijem veselo, spoločenské akcie, výlety, stanovačky, festivaly, popri tom škola. Do toho príde náhle láska ako trám, taký ten koncentrát šťastia. V tomto duchu niekoľko týždňov...rokov. Potom, ako sa dalo čakať, presne po deviatich mesiacoch, bolo tu malé klbko, to najľúbeznejšie dievčatko na svete. Staráme sa, tešíme sa, fungujeme...len mne je akosi smutno. Asi popôrodné depresie alebo hormonálna nerovnováha..? Zrazu akosi horšie vidím, asi mi treba okuliare. Sem - tam stratím rovnováhu. Ešteže tlačím pred sebou kočík, aspoň sa mám o čo oprieť. Potom mi vytiahlo do strany ústny kútik a privrelo sa oko. No áno, boli sme trochu na turistike, fúkal vietor...to prejde.

Neprešlo. V oku mám tik, slabne mi pravá ruka, točí sa mi hlava, prestávam vidieť, pred očami „igelitový sáčok“... Od obvodného lekára k očnému a odtiaľ rovno na neurológiu. A už to šlo... Magnetická rezonancia a výsledok jasný...sklerotizujúce lézie...Čože? To akože ja??? Ale ja mám sedemmesačnú dcéru! Ten chaos, čo sa dial v mojom vnútri, bol neopísateľný.

Našťastie bol pri mne človek, ktorý mi nedovolil padnúť na samé dno, ľutovať a opúšťať sa. Posielal mi telepatické „balíčky pozitívnej energie“ a dievčatku robil Bebu, kým som ja ležala v nemocnici na infúziách. Pomaly som sa dostávala do normálu a problémy so zrakom aj rovnováhou sa zlepšovali. Ešte ma čakala lumbálna punkcia a bolo podčiarknuté, sčítané od mája 2003 v mojom  zdravotnom zázname má svoje „ čestné“ miesto Diagnóza G35. “Musíš sa s tým naučiť žiť,“ počúvala som zo všetkých strán...Ja!? Kričalo niečo vo mne. Ale ja som vodnár, a ešte k tomu tvrdohlavý! Nič nemusím! Nech sa SM-ka naučí žiť so mnou a to bude mať ťažké!!!

A tak sme sa borili... injekčná liečba, „flu like“ syndrómy a po čase znovu atak...nasledovala zmena liečby...a zase nič. Ja sa s tými injekciami asi moc nemusím...tak prišla nová komfortná tabletková forma. Vďaka mojej skvelej pani doktorke v Banskej Bystrici nám to s tabletkami spolu funguje už štyri roky.

Samozrejme aj vďaka cvičeniu s jednou úžasnou fyzioterapeutkou, vďaka ktorej viem, že s telom sa dá vedome pracovať a dať mu patrične zabrať.

A čo dnes? Idem si svojou cestou. Sem tam zakopnem, zapotácam sa, ale idem. A ako správny vodnár... plávam, milujem plávanie a vodu. Tam nemusím udržiavať rovnováhu. Tak tri - štyrikrát do týždňa trávim čas v bazéne. Dokonca som sa zúčastnila aj plaveckej štafety. Síce žiadne svetoborné výkony, ale tá radosť!

A ešte lesy, hory, no najmä to ticho a pokoj...a tak sa túlam. Buď s mojou úžasnou šikovnou dcérou (áno, už má 17), s mojou super sestrou - rakeťáčkou, priateľmi, najbližšími alebo aj sama s nordic - walking paličkami a v zime s turistickými mačkami. Prekonávam výšky, skaly, potoky, cestičky, chodníčky... pomaly, ale s radosťou. Teším sa z maličkostí, dýcham a som vďačná, že kráčam ďalej. Tajne dúfam, že raz aj ten môj vrch Rozsutec raz vyjdem. :)

Vaša Lucia