Príbeh 2

Volám sa Veronika. Mám 22 rokov a SM mi diagnostikovali minulý rok v apríli.

Všetko sa to začalo tým, že som si buchla ľavý lakeť a v tom mi začala tŕpnuť ruka. Keď to po dvoch týždňoch neprestávalo, odišla som k obvodnej lekárke, ktorá mi predpísala lieky na uvoľnenie svalstva. Tie mi nezaberali, tak som si povedala, že ešte pár dní počkám a uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Predtým, ako som išla do práce, som si buchla zas ten istý lakeť. Čakala som príliš dlho, až kým som do roboty chodila v takom stave, že som nevedela poriadne ani chodiť. Keď som mala prejsť 500 metrov, musela som minimálne desaťkrát zastaviť a oddýchnuť si. Nevedela som, čo sa deje. Tým, že sa mi ťažko chodilo, som si povedala, že to už začnem riešiť. Prišla som za obvodnou lekárkou, ktorá ma poslala k neurologičke. Tá ma vyšetrila a napísala mi SM len s otáznikom. Povedala, že mám prísť na hospitalizáciu. Neurologička mi vybavila aj MRI a na druhý deň, ako prišli výsledky, sa SM čiastočne potvrdila. Po odobratí mozgovomiechového moku sa potvrdila úplne. Sama primárka na oddelení bola prekvapená, ako som dokázala fungovať s tou chôdzou viac ako mesiac...

Začali ma teda liečiť a ja som sa začala viac zaujímať o chorobu, ktorú mám. Zmenila som stravu a pár kíl som aj schudla. Avšak liečba nezaberala, tak sa muselo prejsť na inú. Po roku aj troch mesiacoch mám liečbu, ktorá si myslím, že zaberá, pretože sa cítim super. Viem znova kopnúť do lopty a behať. Dúfam, že bude fungovať aj naďalej, aby som si mohla zahrať futbal, chodiť do práce a cítiť sa fajn. Momentálne sa cítim veľmi dobre a dovolím si tvrdiť, že tá momentálna liečba je úspešná, pretože už dva mesiace nemám žiadne problémy. Snažím sa lepšie stravovať a aj viac hýbať.

Čo sa týka práce, tak v práci to je tiež super. Kolegovia ma berú v pohode a môžem povedať, že si zo mňa spravia aj srandu. Pre mňa je to lepšie, lebo sa nechcem teraz cítiť iná alebo niečím obmedzená. Vedúci vedia o mojej diagnóze a keď sa mi zhorší stav, tak mi poradia ako to riešiť. Do budúcna by som sa chcela v mojej práci zlepšiť, keďže je to zodpovedná rola - robím výpravcu vlakov.

Ľuďom s SM by som poradila len toľko, aby sa o diagnóze nebáli rozprávať. Nech sa obklopujú ľuďmi, ktorí ich majú radi. No a keď sa budú cítiť zle, obklopili sa týmito ľuďmi alebo si vyšli na miesto, ktoré majú radi.

Vaša Veronika, 22 rokov