Príbeh 21

Ahojte,

volám sa Adriana a mám 29 rokov. Diagnózu SM mi zistili v roku 2019 počas materskej dovolenky. Po pôrode som začala mávať bolesti kĺbov niekedy som nemohla malú chytiť do rúk ako ma kĺby boleli. Pripisovala som to dojčeniu, že malá mi berie vitamíny. Neskôr mi začalo tŕpnutie rúk, nôh a brucha vraj zaseknutý nerv. Dostala som magnézium ale nepomáhalo. Keď mala malá 10 mesiacov odišiel mi zrak. Oči mi zahmlievali a cítila som v nich hrozný tlak. Bol mi zistený zápal očného nervu s čím som následne išla do nemocnice. Po prepustení sa začal kolobeh vyšetrení. Konečne to niekto riešil. V roku 2019 mi bola zistená SM. Bolo to pre mňa zničujúce, cítila som sa hrozne, preplakala noci dni, brala to ako trest a dokola sa pýtala prečo práve ja? Dnes je môj stav stabilizovaný a máme krásnu druhú dcérku. Aj keď je to niekedy pre mňa veľmi ťažké doma fungovať (bývam veľmi unavená) prestala som to riešiť. Mám skvelého manžela, ktorý mi veľmi pomáha a vždy stojí pri mne a dve úžasné dcérky, vďaka ktorým je tento svet krajší. Len si veľmi prajem byť tu pre nich v plnej sile čo najdlhšie. Pacient s SM si musí nastaviť hlavu a prestať sa ničiť častými otázkami, ktoré nikam nevedú. Veľmi dôležité je mať podporu rodiny ako ju mám ja. Aj keď je život s SM ťažký, treba ho žiť a nie len prežívať.

Držím palce všetkým sm-károm :)