Príbeh 18

Môj príbeh života s SM sa začal na strednej škole, presne 3 týždne pred dovŕšením 18 rokov. Náhle dvojité videnie, nevoľnosť a závraty ma doviedli až do nemocnice. Týždeň som strávila na infekčnom oddelení, ale neskôr ma hneď previezli na neurológiu. Zistenie diagnózy bolo rýchle a jednoduché, nakoľko ju mala aj moja mama. Vtedy mi hneď urobili MRI vyšetrenie a odobrali aj likvor, kde sa všetko potvrdilo. Vtedy sa pre mňa zrútil celý svet. Vedela som presne, čo ma čaká. Celé detstvo som trpela a trápila sa tým, prečo práve moja mamička musí byť takto vážne a ťažko chorá. Totižto už od mojich 10 rokov bola pripútaná na invalidný vozík, kde sa jej stav stále zhoršoval. Na mne ako na dieťati bola celá starostlivosť o domácnosť, varenie a aj starostlivosť o maminu. Zo školy som sa ponáhľala za ňou dať jej obed, obriadiť ju, kým iný rovesníci sa hrali a zabávali, ja už som mala zodpovednosť na svojich pleciach, až do kým otec prišiel večer z práce. Všetko sa mi premietalo pred očami, obrovská beznádej a trápenie. Trvalo nejakú dobu, kým som sa s tým psychicky vyrovnala a začala proti tomu bojovať. Nastúpila som na liečbu a mojou najväčšou oporou mi bol môj priateľ a aj budúci manžel v jednom. Život mi už priniesol mnoho rán. O manžela som náhle prišla (zomrel na vírus prasacej chrípky) a zostala som na všetko sama! Na chorobu, ale hlavne na našu vtedy len  4 - mesačnú vytúženú dcérku. Aj o mamičku som prišla o tri roky neskôr, ktorá zomrela na následky SM. Nevzdala som to, bola som zrazu silnejšia a odhodlaná bojovať viac, ako kedykoľvek predtým. Dôležité je psychicky sa nezrútiť a nájsť si dôvod, prečo bojovať a žiť. Mojím dôvodom bola moja dcérka. Ba dokonca znovu som sa zamilovala. Stál pri mne muž, ktorý mi pomohol v tých najhorších chvíľach. Bol to najlepší priateľ môjho nebohého manžela. S ním som sa znovu zhlboka nadýchla, a po 6 rokoch sa nám narodil nádherný chlapček. Tehotenstvo už bolo omnoho ťažšie ako prvé, pretože som mala výrazné zhoršenie zdravotného stavu. V 8. mesiaci tehotenstva mi stŕpla celá polka tela, a následne mi lekári nasadili liečbu kortikoidmi. Tŕpnutie ustúpilo, ale postihnutie očných nervov či zvýšený počet atakov neustupoval, ale ten pocit šťastia po narodení dieťatka bol neopísateľný. Oplatilo sa riskovať a ešte do toho ísť, dieťa je dar. Momentálne žijem s „rózkou“ už 18 rokov a na liečbe som 15 rokov. Musím priznať, že si nažívame v harmónii. Aktívne cvičím (každý deň cviky na posilnenie svalstva), starám sa o deti a domácnosť. Aj keď občas cítim, že pomaly prechádzam do fázy progresie, a bojujem s každodennou únavou či vyčerpanosťou, ale nevzdávam to. Lebo to je najdôležitejšie, nevzdať to! Tešiť sa z maličkostí, ktoré nám život dáva a mať pre koho žiť. V mojom prípade sú to moje dve nádherné detičky, môj partner, rodina a moja túžba udržať štetec a ceruzku v ruke, čo najdlhšie. Venujem sa maľbe a kresbe. To je môj najväčší relax. To ma napĺňa a robí šťastnou, a nielen mňa, ale aj ľudí, pre ktorých to vytváram.

S pozdravom Jana