Príbeh 5

Mala som pár mesiacov pred štátnicami - rok 2011. S množstvom stresu a nervov som rátala. Informácií o predštátnicovom období a o rôznych stavoch bolo neúrekom z každej strany. Sama som vedela, že zvyknem stresovať, a že stres nie veľmi dobre znášam.

Hovorila som si: veď predsa už viem ako zvládať stres. Psychologička ma to naučila a hneď ako mi začnú brnieť prsty, mám začať robiť relaxačné cvičenia. Pred rokmi mi to pomohlo, stŕpnutý trup získal zas citlivosť, aj prsty prestali byť stŕpnuté a ruky sa prestali náhodne a nekontrolovateľne niekoľkokrát za deň mykať (robilo mi to problém v škole pri písaní poznámok a hlavne - hrala som na klavír). Tiež sa mi stávalo, že som zle rozlíšila hĺbku/výšku (napr. schodov). V tomto období som bola 17-ročná študentka na gymnáziu, kde boli podľa neurologičky zvýšené nároky a teda aj stres. Po negatívnom CT vyšetrení ma poslali k psychologičke, že nezvládam stres.

Na relaxačných cvičeniach som spravila maturitu, bakalárske štátnice, ale magisterské štátnice už boli iná káva. Pri dlhšej chôdzi sa mi začalo ťažšie pohybovať. Pomalinky z týždňa na týždeň to bolo horšie. Chôdza ma rýchlejšie unavila, až som po chvíľke chodila ako opitá. Necítila som však žiadnu únavu v nohách, kráčala som úplne automaticky. Niektoré pohyby nôh som nevedela ovládať. Pred štátnicami som pravú nohu od kolena dole ani necítila. Celý čas som si hovorila, že to je len stres a prejde to. Neskôr, že po štátniciach to prejde a jeden pekný víkend doma s rodinou, priateľom a budem zas fit!

Pekný víkend prešiel, ale nič sa nemenilo. Keď ma mamina s priateľom išli odprevadiť k autobusu, dopadlo to tak, že som si nedokázala odniesť cestovnú tašku a obaja ma podopierali, aby som niečo prešla. Vtedy som prvýkrát počula, že by som s tým mala ísť k lekárovi. Na prvé počutie sa mi to zdalo nepredstaviteľné. Prečo by som mala? Veď mi nič nie je - ani ma nič nebolí, ani horúčku nemám - čiže na čo tam budem chodiť? Mám mu povedať, že mi nič nie je, len trochu zle chodím? A nechcela som vyzerať ako hypochonder. A čo práca? Veď ma tam v pondelok čakajú...

Keď som potrebovala oddychovať zhruba po každých 5-tich krokoch, sama som uznala, že to nie je normálne a pôjdem k lekárovi. Mamina ma držala, keď som svoje nohy ťahala k lekárovi. Poznal nás, jeho dcéra so mnou chodila do školy celú základnú aj strednú a mamina z práce pozná jeho manželku. Trochu zdesene sa ma vypytoval ako sa cítim, ako dlho to mám, aký to malo priebeh...

K neurológovi ma poslal s podozrením na SM. U neurológa som bola skoro hodinu. Spravil mi kompletné neurologické vyšetrenie, plus sa ma pýtal tie isté otázky a občas odbehol do vedľajšej miestnosti k sestričke. Nakoniec sa ma spýtal či pôjdem do nemocnice - to už som tam mala vybaveného „fleka“ a čakali ma v nemocnici na neurologickom oddelení. Primár sa ma pri prijímaní pýta – „A vy kde ste boli do teraz?" Moja odpoveď  bola - Ja, som mala štátnice! Primár s trpkým úškrnom pokrútil hlavou. V nemocnici som bola len týždeň. Najprv mi dávali infúzie (vraj len vitamíny a tekutiny), absolvovala som vyšetrenia a nakoniec lumbálku. Pár dní po prepustení som išla na magnetickú rezonanciu a čakala som na výsledky. Do práce som sa už nehrnula. Stále som chodila zle a vlastne som sa musela učiť odznova chodiť. Do práce som šla po 2 mesiacoch.

Teraz sa na tom úprimne smejem. Celé to vtedy bolo veľmi náročné, hlavne pre maminu. V deň mojej hospitalizácie v nemocnici umrela naša starká - maminina mama. Keď som prišla z nemocnice domov, iba som plakala, čo sa to tu so mnou stalo. Veď ja som si len prišla domov oddýchnuť po štátniciach! Mala som pocit, že každý na mne vidí, že mám SM a mám to vytetované na čele. Hanbila som sa za chorobu. Rodina a ľudia v mojom bezprostrednom okolí vedeli všetko hneď. Boli prekvapení, užasnutí a ľutovali ma. Možno si aj mysleli, že skleróza je smrteľná choroba.

V práci som to nikomu nechcela povedať. Bála som sa, že ma preto vyhodia. Aj kvôli tomu som dobrovoľne vymenila prácu približne o pol roka. Teraz už viem, že je super, ak to kolegovia vedia.

Mne trvalo roky, kým som chorobu prijala. Obdobie hnevu, strachu z budúcnosti, bezradnosti, otázky typu prečo ja? Ako budem ďalej žiť a pracovať? Všetci budú odo mňa bočiť a zostanem sama. Budú sa za mňa hanbiť, budem všetkým na „oštaru" a budem potrebovať starostlivosť...Prešlo to do precitnutia a uvedomenia si, že život ide ďalej a svet sa točí rovnako (aj keď môj svet sa zrútil). Aj telo funguje v podstate rovnako, lebo nič na mne nevidno a nikto nevidí tie lézie v mojej hlave. Komu som nepovedala ani nevedel, že sa niečo stalo a zmenilo. Zmenilo sa to len v mojej hlave. A presne o tom je veľká časť tejto choroby. Je v hlave. Nielen ako sa k sebe človek správa, ale aj ako myslí. Všetko, cele psychické nastavenie sa odrazí na tele a to môže zmeniť jedine človek sám.

Takže som aj ja mala na výber buď sa utápať v sebaľútosti alebo sa snažiť žiť čo najviac normálny život. Mám sa rada a vybrala som si druhú možnosť. Často si to musím opakovať: „Mám sa rada“. Od bezvýsledných „alternatívnych" liečení som upustila – predsa len boli aj finančnou záťažou. Dnes sa poctivo liečim predpísanou liečbou, dopĺňam to vitamínmi, cvičím, snažím sa zdravo jesť a rada chodím do kúpeľov. Veľa sa smejem a užívam si život, kým....Treba sa zmieriť s tým, že bojovať s touto chorobou je boj s veternými mlynmi. Aspoň zatiaľ. Dovtedy budem sebecká a pre seba spravím, čo budem môcť. Lebo sa mám rada.

Vaša Petra