Príbeh 9

Volám sa Martina a mám 33 rokov. Sklerózu multiplex mi zistili úplne náhodou, začalo to takto: Od 13 rokov sa liečim na schizofréniu. Raz, keď som bola hospitalizovaná na psychiatrii, som mala podstúpiť liečbu elektrošokmi. Lekárke som sa však stále sťažovala na závraty a mravčenie v končatinách, a tak ma pre istotu objednala na magnetickú rezonanciu. V nemocnici mi vybavila aj neurológa, aby sa pozrel na výsledok. Neurológ na základe výsledku magnetickej rezonancie zhodnotil, že by to mohla byť skleróza multiplex. Z psychiatrie ma ešte ten týždeň prepustili a išla som ležať na neurológiu, aby mi urobili lumbálnu punkciu. Výsledky boli neisté. Najprv ma primár poslal na infekčnú ambulanciu, že to je mononukleóza. Z tadiaľ ma poslali naspäť na neurológiu, že mám sklerózu multiplex. Bola som zmätená. Primár ihneď volal do SM centra a objednal ma na vyšetrenie. Tam mi sklerózu potvrdili. Bol to veľký šok, ale spolu s mojou rodinou sme to zvládli. Nebola to prvá vážna diagnóza. Vedela som, že opustiť sa nie je riešenie, a že treba bojovať. Prvé tri roky so sklerózou to bol najťažší boj. Užívala som injekcie. Však to poznáte...chrípkové stavy, bolesti svalov, ale prežila som. Teraz užívam už dva roky tabletky a som spokojná. Nemám nijaké veľké problémy, ale dosť spraví aj psychika. Keďže som už desať rokov na invalidnom dôchodku kvôli schizofrénii, tak pracovať nemôžem. Venujem sa v rámci možností mojím koníčkom. Rada pečiem, vyrábam zvieratká a anjelikov z korálikov. Pomáha mi aj náš psík, ale hlavne čomu som vďačná, že mám úžasnú rodinu, ktorá má chápe a veľmi mi pomáha.

Mamina mi stále opakuje: „Keď ty nechceš, ani tisíc doktorov ti nepomôže.“ A niečo na tom bude... Prajem všetkým veľa síl v tomto našom spoločnom boji!

Vaša Martina