Príbeh 8

Všetko sa to začalo pred niekoľkými rokmi, aj keď “esemka” mi bola oficiálne diagnostikovaná až pred dvomi rokmi. Podozrenie na ňu som mala už niekoľko rokov predtým, pretože všetky moje zdravotné problémy nasvedčovali tomu, že skleróza chce byť mojou spolubývajúcou po zvyšok života... Všetko to začalo obrovskou únavou, ktorú som ja a aj lekári pripisovali záťaži, ktorú som musela deň čo deň zvládať. Starám sa o ťažko chorého syna s DMO už 15 rokov a tak lekárov z toho, že každý môj zdravotný problém pripisovali veľkej fyzickej a psychickej záťaži, neobviňujem. Sama som sa dlho snažila presvedčiť, že potrebujem len občas trochu vypnúť, aby sa telo upokojilo. No bohužiaľ ani odpočinok nikdy nepomohol. Okrem únavy som pociťovala tŕpnutie končatín, tŕpnutie v oblasti tváre, nekonečné závraty a bolesti. S každým jedným problémom som navštívila obvodného lekára. Keď Vám zakaždým povedia, že je to z vyčerpania a či nechcete navštíviť psychiatra...prestanete chodiť k lekárom, tak ako ja. Problémy pretrvávali, ale bojovala som s nimi po svojom, až keď som sa jedného dňa zobudila s parézou sánky. Navštívila som lekára, ktorý ma poslal na odborné neurologické vyšetrenie. No tam som sa opäť dozvedela to, čo vždy... nič. Rok a pol na to som so synom absolvovala niekoľko operácií. Bola som v neskutočnom strese a vtedy sa esemka objavila opäť. Jeden večer som si ľahla a ráno som už nedokázala postaviť z postele. Zapálil sa mi trojklanný nerv a tak som nasledujúce dva mesiace bojovala s neskutočnou bolesťou. Opäť som sa nedočkala žiadneho vyšetrenia, len vety: „Musíte to vydržať, to prejde.“ Bolesti prešli, ale o pol roka prišiel ďalší atak. Ráno som sa zobudila a nevidela som na jedno oko. Po očnom vyšetrení ma lekár odoslal na hospitalizáciu s poznámkou, že je to pravdepodobne zápal zrakového nervu, ktorý sa objavuje pri skleróze multiplex. Magnetická rezonancia a ďalšie vyšetrenia toto podozrenie potvrdili. Na jednej strane obrovský šok a na druhej strane úľava, že konečne viem, čo mi je. Prvých 48 hodín som preplakala, keďže som nemala veľa informácií o tomto ochorení. Neplakala som kvôli tomu, že som sa bála ochorenia. To nie! Plakala som, pretože som mala strach. Nie o seba, ale o syna, ktorý bol, je a vždy bude odkázaný na moju pomoc. Ale keďže som pozitívne naladený človek, po 48 hodinách som sa spamätala a rozhodla bojovať. Dnes sú tomu už dva roky, čo som na liečbe. Dva roky stabilizovaný nález na magnetickej rezonancii a dva roky bez ataku. Neplánujem, čo bude v budúcnosti a ani nerozmýšľam ako sa choroba vyvinie, pretože to by som sa zbláznila. To som si uvedomila už pri mojom synovi, že netreba rozmýšľať. Treba brať všetko tak ako je, a taktiež pozitívne myslenie dokáže robiť zázraky. Aktívne sa venujem športu, zdravo sa stravujem, veľa sa smejem, beriem život s humorom. Na to, že mám sklerózu si spomeniem len vtedy, keď idem na pravidelnú kontrolu k svojej neurologičke.

Vaša Ivana