Príbeh 19

December. Fúka na mňa, je mi zima a nemôžem zaspať. Mám na sebe všetko, čo som si so sebou priniesla - pyžamo, župan, sveter. Avšak studený vietor cez rozpadnuté nemocničné okno sa dostáva až ku mne pod perinu.

Ráno mi rozkvapkajú obe oči, prvé vyšetrenia sú za mnou. Potom mi do rúk dajú dosky. Na vrchu je prilepený papierik so zoznamom ambulancií, ktoré mám navštíviť. Na papierik však nevidím. Takto blúdim chodbami ružinovskej nemocnice. Cítim sa hrozne. Po troch dňoch zistia, že držať ma na očnom oddelení napriek tomu, že zle vidím je zbytočnosť. Oznámia mi že asi mám sklerózu multiplex. Lekár mi hovorí, aby som neplakala, ale ja neplačem. Netuším, že by som mala. V mobile si to tiež nemôžem „vygoogliť“, lebo namiesto písmeniek vidím hmlu.

Presúvam sa teda na neurologické oddelenie na Kramároch. Pýtajú sa ma, či som tehotná. Môžem byť. Mam doma manžela. Malého syna. Môžem byť tehotná. Krvné testy ukazujú stúpajúcu hladinu hCG. Lekári sa nevedia rozhodnúť, či mi majú podávať liečbu, alebo je to príliš riskantné. V tomto momente som zúfalá, veľmi. Stále ma niekam posielajú z vyšetrenia na vyšetrenie a začiatok liečby v nedohľadne. Volám svojmu gynekológovi, ktorý povie, že podľa výsledkov krvi som určite tehotná. Absolvujem odber likvoru a po nekonečnom rozhodovaní, či som alebo nie som tehotná mi nasadzujú konečne kortikoidy.

Moja dcéra má dnes 3 roky. Absolvovala so mnou lumbálnu punkciu, liečbu kortikoidmi aj magnetickú rezonanciu. Je zdravá, šikovná a perfektná.

Vráťme sa však späť. Kortikoidy zabrali a začínam sa tešiť z tehotenstva, na nejakú SM ani nemyslím. Porodím prirodzene v stoji. Netrasú sa mi ani nohy ani mi nič nie je. Z pôrodnej sály odchádzam po svojich (toto nepíšem, aby som sa chválila, ale aby som dodala silu pacientkam v tehotenstve, ktoré majú o sebe pochybnosti). Po pôrode a ubehnutí šestonedelia som sa mala ukázať v SM centre, pretože sme mali začať s celoživotnou terapiou. Mne sa však do toho nechcelo. Túžila som užívať si bezstarostnosť toho, že mi nič nie je. Desila som sa predstavy ako si pichám injekcie do brucha. Do SM centra som sa odhodlala ísť až keď mala dcéra rok a pól. V tom čase som už mala na mozgu veľký počet nových nálezov. Spadlo mi aj ľavé viečko na oku. Nasadili mi liečbu, v ktorej pokračujem druhý rok a môj stav je veľmi dobrý. No mám aj obdobia, ktoré sú horšie -  hlavne vtedy, keď mi tŕpne ruka a ja nemôžem zaspať. Keď ma poobede zmohne únava obrovská ako balvan. Ale stále je viac lepších dní.

Mám perfektného manžela, ktorý mi je oporou. Vozí ma na každé vyšetrenie a každý odber krvi. Naučila som sa šetriť sa. Oddych s knihou v ruke je pre mňa takmer povinný relax. Skleróza, mi zatiaľ do života viac dala ako vzala. Otvorila mi oči, a trochu ma prefackala. Pravdupovediac, som to potrebovala. Viac sa teším. Viac si všímam okolie. Všímam si seba,  kedy si mám dať pauzu, a kedy mám ísť na plný plyn. Sila myšlienky je silná vec. Znie to ako hrozné klišé, ale pozitívne myslenie ma drží hore.

Asi každého so sklerózou občas napadne otázka, „Čo bude?“ A tak ako aj vám, aj mne sa v hlave vynárajú otázky. Ktoré z mojich dvoch detí ma bude tlačiť na vozíku? Je správne kupovať dom so schodiskom? Kto ma dostane na to poschodie? Ale pri každom tomto zaváhaní a čiernej myšlienke si spomeniem na všetky tie pacientky v dôchodkovom veku, ktoré stretávam v SM centre a sú vitálne, chodia po svojich a tešia sa naplno zo života.

Vaša Katka