Príbeh 4

Skleróza multiplex si ma vybrala v roku 2007. Jej začiatok bol nenápadný. Pomaly som prestávala vidieť na jedno oko. Namiesto predmetov, osôb a farieb som videla len tmavú machuľu. Bola som presvedčená, že to dioptrie asi vyriešia a to isté si myslela aj očná lekárka. Vymenila mi ich mnoho, ale zistili sme, že machuľa nemizne. Medzičasom sa pridružil aj problém s chôdzou. Začala som zakopávať jednou nohou a potkýnať sa. A tak som bola poslaná na neurologické oddelenie na vyšetrenia, čo sa vlastne deje. Čakala ma lumbálna punkcia a doktorka sa vyjadrila, že hádam to nebude to, čo si myslí. Nevedela som, nad čím uvažovala a tak som sa ničoho ani neobávala. Na výsledky som čakala už doma. Keď prišli, doktorka si ma zavolala a oznámila mi, že to je „to“, čo si myslela. Že mám sklerózu multiplex...

Nevedela som o tejto chorobe nič. Poslala ma do nemocnice v Bratislave, kde ju pri začiatkoch choroby vedia dobre podchytiť hlavne u mladých ľudí. Vtedy som mala 24 rokov. Teraz mám 36, čiže s chorobou bojujem 12 rokov. Zo začiatku som sa liečila injekciami. Tie mi však spôsobovali vysoké teploty, zároveň so zimnicou, v intervale každý druhý deň. Neskôr som prešla na tabletkovú formu. Je úžasné, ako sa doba vyvíja a ľudia s touto chorobou nekončia na vozíku. Nič iné som na začiatku liečby na internete nečítala a preto som sa neskôr už prestala zaujímať o internetové diskusie ohľadne toho, čo ma čaká pri tejto chorobe. Áno, mávam sem tam problémy aj teraz, ale snažím sa dlhodobo žiť tak, že si tú chorobu nevšímam. Nemyslím na ňu a je to lepšie. Beriem ju ako súčasť môjho života. Momentálne som na materskej s prvým bábätkom a ona ma necháva na pokoji. Asi vie, že teraz riešim iné veci. Ale pred materskou som pracovala v administratíve 8 hodín denne. Každý druhý deň som sa venovala cvičeniu, chodila som s priateľom na turistiku, venovala som sa všetkému, čo niektorí radšej neodporúčajú, lebo však som chorá. Ale keď sa človek naučí s tou chorobou žiť, nemyslieť na ňu, brať ju ako súčasť života, myslím si, že aj ona si ho prestane všímať. Len sem tam sa pripomenie, aby sme na ňu nezabudli. Je to veľa aj o psychike. Nie je dobré prepadať depresii, skôr treba pozitívne myslieť a tak ju poraziť.

Vaša Anna